Nikdy som si nenašla cestu k poézii, aby som bola úprimná. Prvýkrát som sa k nej priblížila na základnej škole v učebniciach literatúry. Ešte mám v čerstvej pamäti, keď nás učiteľka slovenčiny nútila naučiť sa naspamäť básničky, ktorým nikto nechápal. Mor ho! je určite významným dielom v našej literatúre, ale pre tínedžera teda nič moc. A hoci som už vtedy rada písala príbehy a krátke poviedky, nebol to práve najlepší začiatok k vytvoreniu si pozitívneho vzťahu k poézii.
Aj napriek tomu som vždy obdivovala ľudí, ktorí básne písali - mne samej to nešlo. Či už s rýmovaním alebo celkovo. Vždy som si jednoducho myslela, že nemám 'básnické črevo' ako sa zvykne hovoriť. Samozrejme, to ma neodradilo od toho skúšať nejakú báseň napísať. Všetky tieto pokusy sa končili väčšinou náramne vtipne, lebo to boli samé hlúposti, ktoré sa len rýmovali a v skutočnosti nemali žiadnu hlbšiu myšlienku, nevyjadrovali žiadny hlbší pocit. Veľmi rýchlo sa zaradili do priečinku 'všetko nevydarené'. Rada sa k nim však vraciam, smejem sa a premýšľam, čo sa mi vtedy asi premietalo hlavou, keď sa toto dostalo do sveta. Ako príklad uvediem jednu báseň, ktorú by som popísala ako vrchol mojej básnickej kariéry, nesmiem zabudnúť pripomenúť, že nedokončený, keďže potom sa minuli rýmy.
Lietam si ja krásne,
po širokom ďasne.
Jeden zub, dva zuby,
pustili sa do záhuby.
Kĺzali sa krkom,
ako starí kamaráti,
čo nevedia si rady.
Koho to už trápi?
Ich cieľ bol jasný.
Žalúdok však protest vzniesol,
Takže písanie poézie mi naozaj nikdy nešlo. A potom sa to v jednu noc zrazu zmenilo. Nemohla som spať, bolo niečo po polnoci, myseľ bežala svoj vlastný maratón a slová sa zrazu samé začali sypať a ukladať do veršov. A hoci to malo ďaleko od niečoho hodnotného, neboli to už len rýmy. Ale pocity.
Často leží na posteli,
svetlá oslepené,
ticho kvílivé,
myseľ búrlivá,
... a premýšľa,
O živote a pošľapaných snoch.
Srdce hlasno narieka,
v závodnom tempe.
Nie buch-buch,
ale buchbuchbuchbuchbuch,
o betónové steny pľúcneho panciera.
Snaží sa vyslobodiť.
Niet úniku.
Hľadí na plafón,
posiaty hrbolčekmi od farby.
Nevidí ich.
Ako by aj mohla,
keď je zaslepená vlastnými,
... výplody chorej mysle...
nedokonalosťami.
V diaľke odbíjajú hodiny
na znak pravdy.
Hľadá útočisko.
Nachádza ho,
len v objatí tmy.
Možno, len možno,
po tom všetkom,
nie je vôbec...
Opona padla.
Zaspala.
- Luna
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára